Romantická hudba

Romantizmus je umelecký štýl, ktorý sa v 19. storočí prejavil vo všetkých druhoch umenia. Bol výrazom nových životných podmienok, ktoré nastali po buržoáznych revolúciách, napoleonských vojnách a národnooslobodzovacích bojoch. Základné heslo revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo prejavilo sa v umeleckej tvorbe požiadavkou tvorivej slobody umelca. Umelec už netvoril podľa prísnych zákonov ako v klasicizme, ale vyjadroval svoje city, zobrazoval svoje sny a predstavy. Hľadal pri tom nové spôsoby vyjadrenia, novú umeleckú reč, čím bola umelcova reč citovejšia a objavnejšia, tým sa umelecké dielo považovalo za krajšie.

     Umelci romantizmu, ktorí brali veľmi vážne všetky pokrokové požiadavky buržoáznych revolúcií, boli nastupujúcim kapitalizmom sklamaní. Osobné rozčarovanie a sklamanie zobrazovali ako rozpor medzi krásnym snom, predstavou, túžbou a nepriateľskou skutočnosťou. Mnohí umelci vyjadrovali svetabôľ a smútok, mnohí utekali pred touto skutočnosťou do krásnych vymyslených svetov, do minulosti alebo do ďalekých exotických krajín. Iní postavili nad všetky ťažkosti a rozpory sveta lásku. Veľa romantikov sa priklonilo k národu a k ľudu – zaujímali sa o život ľudu, o národné dejiny, o ľudovú tvorbu. Tvorili romantické národné umenie. Hudobný život romantizmu sa vyznačoval obdivom k virtuózom, ktorí vystupovali na veľkolepých koncertoch alebo operných predstaveniach. Zároveň sa hudba pestovala v meštianskych salónoch, kde sa hrávali komorné skladby. Romantická hudba sa člení na skladby programové a neprogramové. K programových skladbám napísali skladatelia aj text, v ktorom opísali obsah skladby. Východiskom programu skladby boli literárne diela, výtvarné diela i autobiografické zážitky. V romantickej hudbe sa rozoznieva melódia plná citu, ktorej výraz prehlbuje harmónia čoraz väčším bohatstvom chromatického napätia. Romantická hudba sa obohacuje o nové rytmy z ľudovej tanečnej hudby, o trioly, o bodkované útvary. Pretože sa zväčšuje orchester, znejú v ňom nielen sláčikové nástroje, ale aj pikola, flauty, hoboje, klarinety, fagoty, trúbky, lesné rohy, pozauny, tuba, harfa, tympany, veľký bubon, malý bubon, činely, gong, tamtam, triangel, orchestrálne zvony, zvonková hra, vibrafón a xylofón. Skladatelia objavujú aj nové zvukové farby hudobných nástrojov.

     Romantická hudba je nesmierne bohatá a člení sa viacerými spôsobmi. Prvé delenie je na národnú hudbu – nemeckú, taliansku, francúzsku, ruskú, českú, poľskú, nórsku. Ďalej sa romantická hudba delí na umenie raného romantizmu, ktoré sa vyznačovalo vytvorením romantických komorných druhov. Po ranom romantizme nastúpilo obdobie novoromantizmu, keď sa rozoznela programová symfonická hudba a v opere hudobná dráma. V klasicizujúcom romantizme opäť vznikali symfónie, sonáty, sólové koncerty a variácie podľa klasických formových pravidiel. Neskorý romantizmus dospel k rozsiahlym kompozíciám pre obrovské nástrojové a vokálne obsadenie, aby tak zdôraznil veľké myšlienkové bohatstvo. V období romantizmu komponovali skladatelia opery dvoma spôsobmi. Prvým spôsobom vznikli opery s uzavretými celkami. Tieto celky členia operu na árie, recitatívy, zbory, ensemblové výstupy a baletné čísla. Skladatelia zdôrazňovali virtuózny sólový spev a pôsobivosť zborov, orchester zväčša hral len rytmický a akordický sprievod, ktorý bol harmonicky jednoduchý. Orchestrálne umenie prejavoval skladateľ hlavne v predohre. Opery vytvorené druhým spôsobom nemali uzavreté celky, hudobný dej plynul bez prerušenia. V týchto operách mala dôležité miesto aj orchestrálna hudba, ktorá tiež vyjadrovala dej. Prvým skladateľom takýchto romantických hudobných drám bol reformátor opery Richard Wagner.

     Romantické opery majú najčastejšie historické alebo rozprávkové námety, lebo v nich sa dali najlepšie vyjadriť sny, neskutočné a fantastické predstavy, neprekonateľná túžba po vzdialenom a nedosiahnuteľnom. Divák pri sledovaní romantickej opery zabúdal na ťažkosti každodenného života. Napriek fantastickosti sa však opera vyjadrovala aj k náročno-spoločenským otázkam. k politickým problémom, podnecovala k boju za národnú slobodu. Opera sa stala prvým významným prejavom národnej hudby. Za romantizmu vznikol rad cenných opier, ktoré zhudobnili literárne diela: Goetheho, Schillera, Shakespeara, Huga, Dumasa, Puškina a ďalších významných spisovateľov. Romantická opera sa rozčlenila na veľký počet typov. Naďalej bola obľúbená komická opera. Vyhovovala túžbe po oddychu a ľahkom zážitku. Vyznačovala sa vtipom, živelnou hravosťou, ľahkými melódiami a hereckou šikovnosťou. Vo Francúzsku vznikol typ veľkej opery. Zdôrazňovala záľubu v prepychu a veľkoleposti, zobrazovala historické námety, vzrušujúce hromadné scény alebo smutné, tragické osudy jednotlivcov. Poslucháčov nadchýnali veľké spevácke sóla, veľké zborové a baletné výstupy. Opera francúzskeho skladateľa Daniela Aubera Nemá z Portici sa stala priam heslom revolúcie. Jej uvedenie roku 1830 podnietilo v Bruseli výbuch povstania proti holandskému panstvu. Vo Francúzsku tvorili skladatelia aj lyrické opery. Proti veľkoleposti veľkej opery i proti povrchnosti komickej opery stavali do popredia lyrickosť deja, citový svet postáv. Spojením lyrickosti s dramatickými scénami dosahovali silný umelecký účinok. Ďalší typ opery vznikol z túžby pravdivo zobraziť skutočnosť. Vznikla realistická opera i talianska veristická opera, ktorá vyberala to najhoršie zo života spoločnosti — krvavé vraždy, nešťastia a tragédie jednotlivcov.

     Všetky typy romantických opier sa dodnes hrajú na operných scénach.