Baroková hudba

Barokové myslenie, kultúra a umenie vyrastali z ťažkých spoločenských pomerov, ktoré boli v Európe v druhej polovici 16. storočia, v 17. storočí a v prvej polovici 18. storočia. Bolo to obdobie tureckých nájazdov, krutých bojov medzi katolíckou cirkvou a reformovanými cirkvami, obdobie neistých životných pomerov, mnohých osobných nešťastí. Preto sa ľudia začali utiekať k neskutočnému nadpozemskému svetu. V ňom hľadali splnenie svojich snov, šťastie a krásu. Barokové umenie nevyjadrovalo tak ako renesančné umenie radosť z pozemskej krásy a šťastia, ale sústreďovalo sa na hlboké, silné city, veľkoleposť a nádheru. Bolo to umenie, ktoré stavalo do popredia nie jedného človeka, ktorý je práve teraz nešťastný, zúfalý, ale zobrazovalo celé ľudstvo, ktoré je dôležitejšie ako jednotlivec.

    Baroková hudba zdôrazňovala význam všeobecných ľudských hodnôt a dávala silu žiť. Majetok sa sústreďoval v rukách cirkvi, na kráľovských dvoroch, u šľachty a meštianstva. Keďže boli bohatí, objednávali si u umelcov umelecké diela. Baroková hudba sa teda stále člení na cirkevnú a svetskú. Prvý veľký čin barokovej hudby bola opera. Zrodila sa vo Florencii koncom 16. storočia. Skupina umelcov a vzdelancov, ktorá sa nazývala florentská camerata (združenie), chcela obnoviť antickú drámu. Jej členovia považovali za krásny zrozumiteľný spev antických veršovaných divadelných hier sprevádzaný akordmi čembala. Takto vznikol nový hudobný druh – opera, aj nové melodicko-harmonické hudobné myslenie. Podstata opery spočíva v tom, že sa text spieva za sprievodu hudobných nástrojov. Spevák je aj hercom. Prvé opery kládli hlavný dôraz na dej. Slovo bolo nadradené melódii, ktorá vlastne zdôrazňovala melodiku citovo vzrušenej reči. Spevák spieval za sprievodu čembala a violončela. Čembalo hralo k melódii akordy, violončelo basové tóny. Florentskí majstri vytvorili krásnu melodicko-harmonickú hudbu, ktorej výrazová sila je v striedaní harmonických funkcií toniky, subdominanty a dominanty. Vyvoláva nimi napätie, stupňuje znepokojenie a napokon dosahuje vytúžené uspokojenie. Pôsobivé napätie vyvolané striedaním harmonických funkcií sa stalo základným vyjadrovacím prostriedkom barokovej hudobnej reči. Hru akordov – harmonického základu skladby – nazývame basso continuo (nepretržitý bas). Hrávalo ho nielen čembalo, ale aj organ, lutna, gitara alebo harfa. Obdobie baroka sa niekedy nazýva aj obdobím bassa continua. Po prvých operách začali skladatelia spájať nad bassom continuom viac melódií. Vytvorili barokový viachlas. Aj v tomto viachlase používali všetky techniky kontrapunktu, ako ich vytvorili majstri nizozemskej polyfónie.

     Prvé barokové opery zhudobňovali antické tragédie. Veľa krásnych vážnych opier vzniklo v Ríme, Benátkach, Neapole. Z Talianska sa rozšírila sláva opery po celej Európe. Už v 17. storočí vznikla francúzska vážna opera – lyrická tragédia, v ktorej mal významnú úlohu aj balet. V opere, ktorá spája drámu a hudbu, mala najprv prevahu dráma. Potom urobil Claudio Montaverdi reformu a vytvoril opory, v ktorých boli dráma i hudba rovnocenné. Vývoj opery však smeroval k prevahe hudby nad drámou. V Neapole vznikol typ koncertnej opery. Dej tejto opery bol bezvýznamný. Dôležité boli krásne árie, ktoré umožnili spevákom ukázať virtuozitu. Poslucháči chodili do opery predovšetkým obdivovať spevácke hviezdy. V tom období vznikla komická opera, ktorá opäť kládla rovnaký dôraz na dej  i na  hudbu.  Druhú  reformu  vážnej  opery  urobil Christoph Willibald Guck až na prelome baroka a klasicizmu. V baroku sa hudba člení na vokálnu (spievanú) a inštrumentálnu (hranú). Krása barokových spievaných skladieb zaznieva v operách, oratóriách a kantátach. Inštrumentálna hudba rozoznela veľa druhov skladieb: viachlasne fúgy, toccaty, invencie, passacaglie, ciaccony, ricercare, sólové a triové sonáty, tanečné suity a novosťou prekvapujúce concerta grossa, dvojkoncerty a sólové koncerty.