hudba expresionizmu

hudba expresionizmu – umelecký smer európskej hudby na začiatku 20. storočia zameraný na vyjadrenie subjektívneho citového sveta, netradičné vyjadrenie duševných stavov, strachu, neistoty, predtuchy sociálnych katastrof. Hudba expresionistických skladateľov uvoľňuje vitalitu životnej energie, je dynamická, rytmická, plná extrémnych polôh a situácií, ale aj farebne i tónovo pôsobivá. Charakteristické znaky: a) ako zdroj inšpirácie používa rýchlo, bleskovo sa meniace duševné stavy, extázu, okamihy strachu, extrémnu často až patologicky zafarbenú vášnivosť i intenzívnu farbitosť optických dojmov, b) v akordike uplatňuje kombináciu niekoľkých jedno-duchých súzvukov, lineárne myslenie, tonálny nepokoj (stále modulácie), kombinácie viacerých smerných tónov, atonalitu, chromatiku a všetkých dvanásť tónov chromatickej stupnice (dvanásťtónová technika), c) v melodike nadobúda nový charakter tým, že vyhľadáva „nespevné“ intervaly (tritonus, veľká septima) a vo všeobecne veľkom rozsahu melódií dáva prednosť skokom pred krokmi, d) za svoj nový ideál pokladá najvyšší stupeň organizovanosti hudobného materiálu, neobyčajnú kondenzovanosť hudobného procesu. Tento cieľavedomý a rozumovo založený konštruktivizmus sa stal + pre štýl druhej -viedenskej školy. Za reprezentantov tohoto hud. štýlu považujeme – v širšom zmysle slova – viaceré hud. štýly formujúce sa okolo r. 1910 (Alexander Nikolajevič Skriabin [1872-1915], Charles Eduard Ives [1874-1954], Béla Bartók [1881-1945], Sergej Sergejevič Prokofiev [1891-1953], Paul Hindemith [1895-1963], Leoš Janáček [1854-1928]), v užšom zmysle hudbu Arnolda Schönberga [1874-1951] a jeho žiakov Antona von Weberna [1883-1945], Albana Berga [1885-1935], Ernsta Křenka [1900-1991]